Príspevky

Kam ma nohy ponesú #13

Obraz
Makro photography & SIAF 2017

Ten čas ale letí! Čím som staršia, tým viac si tento bolestný fakt uvedomujem. Občas sa ním dokonca nechám vyviesť z miery natoľko, že ma chytajú mdloby. Ako ho zastaviť, či len spomaliť do takej miery, aby som mohla využiť každú jeho stotinku na niečo zmysluplné, niečo čo by napĺňalo moje srdce, dušu i myseľ pocitom zadosťučinenia? Akým smerom sa vybrať, aby som si na sklonku života mohla povedať, že finálne rozhodnutie bolo zároveň aj tým správnym rozhodnutím? Ťažké otázky, však? Možno aj trošku nezvyklé pre tento typ článkov. Kde sa vytratila obvyklá pozitivita? Odkedy som sem však prispela naposledy (*čím nemyslím Jesenný knižný TAG*), celkom dosť sa toho zmenilo. Ako človek, ktorý pomaly no isto prekročil hranice bezstarostných čias a vkročil do sveta dospelých, s tuctom povinností a zodpovednosti, sa týmto otázkam jednoducho nedokážem vyhýbať. Lepšie povedané - potrebujem sa na ne pýtať a to dovtedy, kým sa mi nepodarí  nájsť odpoveď, ktorá sa mo…

Jesenný knižný TAG

Obraz
Ak som si doteraz myslela, že je pre mňa písanie úvodov ozajstným orieškom, tak som skutočne nemala ani len najmenšej potuchy o tom, čo bude nasledovať po (nechcenej) 3 mesačnej pauze. Ten chaos v mojej hlave, neutriedená kopa všakovakých myšlienok, nápadov, spomienok, ktoré sa derú jedna cez druhú v podobe rýchlych zábleskov a to všetko len z jediného dôvodu ⇾ aby mohli byť zdieľané s okolitým svetom, čiže s Vami, čo najskôr. No ja naozaj ani len netuším, od čoho by som sa mohla, alebo mala, odraziť skôr. Kde začať? Ako? A tak tu teda sedím, bezcieľne tápem a prepisujem už tisíc krát prepísané, pretože tá nesúrodá zmes, ktorá mi tu vzniká, naozaj nedáva zmysel.
 Celý tento 'zložitý' proces si vyžadoval trošku viac času, snahy a siných nervov, až kým mi prišlo na myseľ...prečo jednoducho iba nepoďakovať a bez ďalších zbytočných kecov a sebaľútosti proste začať písať k téme? *facepalm*Veronika vážne, prečo si ty vždy musíš takto komplikovať život?? 
Chcela by som sa teda naoza…

Osud Tearlingu #3 (Erika Johansen)

Obraz
Anotácia
Kelsea už nie je iba dievča z chatrče, ba ani mocná kráľovná Tearlingu. Je z nej obyčajná väzenkyňa vydaná na milosť a nemilosť krutej Červenej kráľovnej. Vydala jej svoje zafíry, odovzdala jej svoju moc, a hoci tým celkom nezachránila svoje kráľovstvo, získala preň niekoľko rokov mieru. Dokážu ich jej poddaní zúročiť tak, aby už nikdy nemuseli do otroctva? Nezrúti sa celá ríša, keď nemá panovníčku? Alebo sa jej samej podarí zničiť neporaziteľné zlo, aj keď momentálne sedí v temnici hlboko pod palácom? Možno by mohla povolať na pomoc silné ženy z minulosti, ktoré sa jej zjavovali tak intenzívne, až s nimi prežívala ich dávne životy...

Originálny názov: The Fate of the Tearling (#3) Séria: Kráľovná Tearlingu Vydavateľstvo: Ikar Edícia: YOLi  Rok vydania: 2017 Väzba: Brožovaná Počet strán: 464 Hodnotenie: 5/5

Random Talk #13

Obraz
Thinking out loud

Vždy som mávala obrovský strach z búrok. Bolo to tak už odjakživa. Jedna z nemenných čŕt mojej osobnosti, aspoň to som si dočasu myslela. 
S týmto neutíchajúcim rešpektom voči samotnej Matke prírode, prameniacim z prapôvodných hĺbok mojej podstaty, som sa už narodila, brala som ho ako súčasť môjho každodenného bytia. No búrky? Tie boli niečím iným, nezávislým. Element, ktorý v mojej mysli tvoril samostatnú kapitolu. Škatuľku, v ktorej sa rešpekt menil na rýdzi des. Akonáhle sa na horizonte zjavili prvé náznaky blížiacej sa pohromy a vzduch sa začal nabíjať statickou elektrinou, v hlave sa mi rozozvučal poplašný zvon. Svet sa pomaly zohýnal pod ťarchou oblakov, pod ich velením sa menil na čosi temné, neúprosné, bezkompromisné.... Jediným riešením bol ústup. 
Kedy sa to všetko zmenilo? V ktorom momente, základná zložka poháňajúca toto šialenstvo, zinačila svoj charakter? Pretože aj napriek tomu, že vo mne rešpekt stále pretrváva, už to nie je strach, čo ho poháňa vpred. Č…

Kam ma nohy ponesú #12

Obraz
Stověžatá Praha.

Svet utíchol. Všade navôkol sa rozlieha len sladký pokoj, po ktorom som bažila už celé dni. Hlboký nádych a výdych, kyslík ešte nikdy nechutil tak dobre. Teplota vonku konečne poklesla, Slnko sa ukrylo za mraky, odkiaľ moju tvár hladí už iba posledný pár príjemných hrejivých lúčov. Chladný vánok sa pohráva s pramienkami mojich vlasov a ja mám pocit, že ak by táto chvíľa trvala večne, dokázala by som čokoľvek. Ach kiežby bol svet neprestajne takýto. Kiežby som mohla cítiť krásu letných dní, ktorá sa vrýva do mojej pokožky na sklonku dňa, po zvyšok života, kiežby som mohla čerpať silu a nádej každým ďalším nádychom, kiežby viera v lepšie časy pretrvala naveky...

Takýto nezvyčajný úvod do potuliek sme tu ešte nemali a som si vedomá toho, že sa sem najskôr ani absolútne nehodí, no moment, kedy Vás múza poriadne nakope do zadku, si nevyberáte a ja som nakoniec neskutočne rada už len za to, že sa tak po tej dlhej dobe odmlky aspoň uráčila spraviť. Udivuje ma tiež, že sa mi …